Bokšovská skala - 1. pokus

Autor: Gabika 'Trixová' Hrazdilova | 9.10.2013 o 10:10 | (upravené 11.10.2013 o 1:50) Karma článku: 0,00 | Prečítané:  171x

Množstvo ľudí okolo nej prejde a spletie si túto tajomnú krásku so známym Sivcom. Túto jeho vyššiu sestru sme mali v pláne zdolať len ako úvod pred pokorením Sivca. Ale človek mieni a pes mení :).

 Gabika Trixová Hrazdilová

Možno práve pre svoju mohutnosť či dominantnú pýchu s ktorou sa tíči nad železničným mostom pri Ružíne donúti táto skala, aby ľudia k nej obrátili svoj zrak aspoň na moment. Väčšina nedomorodých bohužiaľ nevie ani len meno tejto krásky, tobôž aby si vychutnali jej pokorenie.

Nás, bláznov do výhľadov, o tom, že sa oplatí zdolať ten poriadne strmí kopčisko, stačilo presvečiť aj tých zopár fotiek, čo sa dajú nájsť na internete. Tiež to, že ide o miesto bez turistických chodníkov, a teda budeme musieť preténovať našu orientáciu v teréne, bolo ďaľším veľkým plus pre mňa. Neostávalo nič iné len nájsť spoločný voľný deň a počkať na to vyvolené ráno. Konečne prišiel správny deň. Rozospatá o 6:30 ráno som vzala zbalený vak, natiahla na seba čo som schmatla a zavelila mojím trom amazonkám povinné vstávanie. Mimi už dávno nadšene krúžila a aj Trix a Lu mali nejaké tie drobné iskierky radosti, keď vyliezali z postele v túto pre nich nekresťansky skorú hodinu. Rýchlo letíme na Ťahanovce, kde vyzdvihneme zvyšok svorky - dvoj aj štvornohej.

Vyhlad na Malu Lodinu

Spoločne už pokračujeme peši na zástavku vlaku. Tu sa pomaly preberiem k životu aj ja - Jakub aj so psicami sú už dávno hore. Prichádza vlak a začína komédia s nakladaním 4 blaznivých psov v asistencii mňa a Jakuba. Obaja ľutujeme, že nám boh uštedril len po 2 ruky. Prešli sme niekoľko vozňov kým sme našli vhodné miestečko pre našu malú-veľkú tlupu. Už nacvičeným spôsobom som poukladám psy čo najskladnejšie, usadíme sa kde nám psy nechali kúsok miesta a vychutnávame si cestu tou úžasnou Abovskou prírodou. Sto krát som už tadiaľ šla, a ešte mnoho krát pôjdem, no vždy budem očarená  touto kotlinkou. Netrvá dlho a blížime sa k Malej Lodine. Nastáva ešte komplikovanešie a komickejšie vystupovanie nás aj psov, už natešených na lesy a lúky. Jedna kľučka cez dedinu a prichádzame popod železničnú trať k lesu.

Lucy a Luna

Pri pohľade vpred, by som sa ešte rada vrátila späť do postielky(Lusy má podobný názor). Čaká nás síce len dvojkilometrové, ale na úvod dosť prudké, stúpanie. Psy zatiaľ nechávam pracovať v záprahu, len seniorku Trixovú púšťam na prehliadku terénu. Popravde dôvod je skôr to, že plánujem zneužiť aspoň akú takú ťažnú silu psov, ako dopriať im radosť z práce. V lese sa už od začiatku kde tu objavujú roztrúsené balvany. Občas vykukne zpoza stromov aj nejaká veľká skala v úbočí. Pomerne dosť dlho sa nechávame viesť cestičkou. Tá sa nakoniec stráca a my ideme priamo vpred za nosom. Skál je stále viac a viac. Mnoho zastávok, či už kvôli Trixi, ktorá sa občas niekde pozabudne, alebo mojej slabej kondičke, nám dosť spomaľujú výstup. Našťastie má na nás obe Trixane Jakub trpezlivosť a pokojne nás čaká. Vrchol žmurkajúci v diaľke po viac ako hodine pomedzi kmeňe stromov ma popoženie vpred. Kopec zrazu stúpa ešte o čosi prudšie. Pôda je sypká a výstup ťažší. Psy v záprahu sa motajú. Vypúšťam teda aj bláznivú Mimi. Spolu s Trixou zmiznú v kroví. Naľavo sa vypína vrchol Bokšovskej skaly a tesne pred nami hrebeň kopčiska. S pomocou Luny vytiahnem seba aj Lucy na vrchol. A je to tu prvý výhľad na Sivec.

Výhľad Sivec

Unavená klesám na prvú skalu, ktorú stretnem. Jakub sklamaný tým, že sme ešte nenašli ten pravý výhľad sa vyberie na prieskum. Lucy samozrejme zamilovaná do jediného chlapa na okolí trieli za ním len čo ju pustím. Povinne telefonujem s Lucinkynim ockom a dávam info, že je v poriadku. Oddych, voda a niečo pod zub mi rýchlo doplnia enegriu. Sledujem svoje opice ako behajú a bláznia sa na hrebeni kochajúc sa výhľadom. Jakub sa vracia so zistením, že od vytúženého miesta sme ešte trochu ďaleko. Vydávame sa teda po hrebeni na severo západ(na vrchol Bokšovskej skaly sme v ten den nevyšli - boli sme od neho necelých 100 metrov). Nasleduje už veselšia a zábavnejšia cesta po hrebeni. Míňame prvý výhľad na Lodinu. Tu sa nezastavujeme. Pri druhom si zrobíme zas prestávku - oplatí sa. Psy mi pekne zapózuju na skalách. Sem tam mi do záberu vkĺzne aj náš dvojnožec. Povinný telefonát s Lucinkynou mamkou a zberáme sa ďalej.

Tlupa

V tom však nastáva prudká zmena plánov. V Trixinej slabine pri zadnej nohe som zazrela ranu. Je to 7cm široká diera hlboko až do svalu. Rýchlo vybavujem prevoz k veterinárovi a hľadáme najbližšiu cestu, kde by nás auto mohlo vyzdvihnúť. Najrýchlejšie je sa spustiť k ovčínu pod Sivcom. Schádzame teda s Trixi na rukách na druhú stranu kopca. Cestou míňame ten nami určený cieľový výhľad. Ja v strese o svoj štvornohý poklad to už ignorujem. Cestou necestou, často krát po zadku sa spúšťame smerom dole. Terén je zlý a sypký. Chodníčky sa objavujú no častejšie sa strácajú. Nadávam ako pohan a Trixinka boužiaľ musí občas pajdať po vlastných. Jakub v závese za nami nasleduje asi najbláznivešiu strmú cestu dole ktorú vyberám. Ide mi najmä o čas a nervózna veľmi nepremýšľam. Konečne dorazíme k otvorenému priestoru-rúbanisku odkiaľ vidíme cieľ. Pod rúbaniskom narazíme konečne na širokú lesnú cestu. Šťastná beriem Trix na ruky a pokračujeme po nej smerom dolu. Niečo mi nesedí. Po chvíli zistujem, že máme o jedného psa menej ako by sa patrilo. V strachu o babičku Trixovú som nedávala pozor na psy a niekde počas zostupu rúbaniskom nám zmizla Mimi.

V tej chvíli všetky srnky v okruhu mnohých kilometrov utekajú čo im labky stačia, keď ma začujú ako ujúkam. Volanie Mimi striedajú moje nadávky. Tlak a nervozita stúpa. Hlavou mi prejdú všetky dramatické scénare od toho ako Mimu zožral medveď až po to ako Mmi zjedla jeho. Nakoniec sa rozhodujem, že znesieme Trix k autu a ja sa vrátim hľadať toho môjho bláznivého vlka. Samozrejme sa vyberieme zlou cestou, takže sa otáčame a pokračujeme správne. Po pár minútach nám Mimišek beží kľudne v ústrety. Aby sa to neopakovalo vyfasuje vodítko a počítame posledné desiatky metrov. Po prekročení potoka sme už na vytúženej ceste a ja mám chuť bozkávať zem. Ešte pár metrov a už vidíme práve prichádzajúce naše auto. Výlet sa končí mi smerujeme späť do Košíc na lekciu vyšívania s babčou Trixovou.

Lunka

PS: Trixinke sa rana pekne hojí. Dúfam, že sa poučila a nebude lietať ako splašená po lesoch.

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Deti boháčov majú vlastnú sieť, stojí za ňou Slovák

Byť bohatým je nuda, keď vás nikto nevidí, tvrdí nová aplikácia určená pre deti bohatých.

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Bugár

Maďarskú menšinu reprezentujú od roku 1989 tie isté tváre.


Už ste čítali?